Založit novou webovou stránku nebo e-shopChci nový web
aktualizováno: 15.09.2013 13:15:53 

Koníky

Čo sme prežili - niečo z mojej tvorb
Akcia letisko :)
Bláznovstvo, ktoré dokáže napadnúť iba mňa a Harly :) Ja s Artexkom a Harly so Skippy sme sa vybrali hladať cestu k letiskovému východu, kde sme chceli prísť koňmo čakať našich kamošov...
Všetko bolo úplne super, až kým sme sa nedostali ku hustému lesíku cez ktorý sa nedalo poriadne napredovať. Predierali sme sa pomedzi hustý porast odhodlané to nevzdať. Keď sme si už konečne mysleli, že to nahoršie máme za sebou tak nám pred očami vyrástol strmý jarok, cez ktorý vyzeral prechod beznádejne...  Ale predsa sme to skúsili. Zoskočili sme z našich buldozérov - inak tie kone naozaj neviem nazvať po tom všetkom kade sme ich ten deň vláčili :) - podržala som čiernu kobylku Skippy a Harly sa vybrala ako-tak upraviť cestu na prechod. S istými ťažkosťami sme to zvládli všetci štyria a ako za odmenu sa pred nami rozprestrelo krásne pole, no ktorom sme koníky vycválali. Vzhľadom k pokročilému času sme sa ale museli otočiť a dnešnú výpravu ukončiť s odhodlaním, že čoskoro vyrazíme skôr a dostaneme sa až na miesto nášho cielu. Na spiatočnej ceste sme sa chceli vyhnúť spomínanému jarku a zatočili sme to skôr doprava. No táto cesta bolo hotové šialenstvo, pretože sa po pár metroch končila a museli sme koníky otočiť. Podarilo sa nám to celkom rýchlo, pretože nám k tomu dopomohla splašená jarabica a úzkou cestičkou sme si to rútili v cvale lebo Artexko a Skipper si mysleli že ich tá slepica zožerie...Našťastie sa to obišlo bez zranenia, len ja som nohou utrhla kus vyschnutej haluzi. Väčší problém nastal pri prekonávaní spomínaného jarku z opačnej strany, keď si Artexko zavadil nohu do liany... Jediné šťastie, že nie je koňom panikárom...Zbytok cesty už prebehol v kľude a kroku. Hoci menší adrenalín sme ešte prežili pri prechádzaní cez kanál po starej seneckej ceste, kadiaľ sme si to kôli času museli skrátiť. Vtedy sme boli vďačné za vyrovnané povahy našich dvoch tátošov.
Najväčšie srandy sme ale zažili až doma :) Keď nám bolo oznámené, že to naše krásne cvalové pole je už na území patriecemu k letisku a teda - vstup zakázany a po druhé keď nám chlapci oznámili, že prídu autobusom na Nivy a nie letecky :) A teda, tam sa už naozaj dostať nedokážeme.
Ale napriek tomu považujem túto akciu za dosť zaujímavú a navyše vychádzku na ktorú sa nezabúda, podobne ako na ostatné v kombinácii s touto šalenou babou - Harly mám ťa rada :)

Artexkove prvé karpaty - presnejšie vinohrady
Ja s Artexom a Lucka so svojím žrebcom Nanny sme sa v polovici februára 2008 vybrali na našu prvú vychádzku do kopcov. Vzhľadom k tomu že Nanny je mladý koník a pre Artexove nožky to bola prvá vážna skúška šli sme iba my dve aby sme si ľahšie zladili tempo a tak... S Luckou sme skúsili šťastie a riskli to cez zakázaný lesík, aby sme nemuseli ísť cez dedinu :) A vyplatilo sa po poliach sme preklusali, dostali sa na našu starú dobrú hrádzu a hor sa smer kopce. V šúrskom jazere sme nechali koníky doplniť tekutiny a trošku sa osviežiť a už za pár minút sme boli v Svätom Juri kde sme zosadli z koníkov a dopriali si odpočinok a nejaké to občerstvenie. Potom nám už nič nemohlo brániť vybrať sa s koníkmi do vinohradov, nech si trošku zamakajú - zatiaľ len v kroku v kopcoch:) Koníky to zvládly bravúrne, len mi s Luckom sme to trošku pokašlali keď sme tam trošku poblúdili a koníky museli prechádzať cez dosť namáhavé úseky, ale ako sa patrí naši tátoši to zvládli a po vymotaní z bludiska sme sa zhodli na tom, že na dnes stačilo a otočili to domov. Naši dvaja podctivci sa cestou späť tvárili akoby práve vyšli z domu a tak nám cesta ubehla dosť rýchlo. Koníky boli spokojné a Artexove nožičky nemali problém. A vraj nepoužiteľný kôň....
Bolo super, teším sa kedy to s Luckou a frízom zopakujeme.

Nejaké fotečky:   Lucka a Nanny , Iveta a Artex
  
 
 
 
Vychádzky s Gazkom
Určite nemôžem zabudnúť ani na vychádzky s malým prckom. Zažili sme toho od októbra 2006 do júna 2007 hodne. Všetko sa to nedá popísať a rovnako si na všetko už ani nepamätám a preto sa musím ospravedlniť že toto nebude zachytené presne. Pamäť mi až tak dokonale neslúži.
Ale na tieto tri sa nezabúda:
17.3.2007 Ja, Gazko, Zuzka - Sara, Baki - Kero a Lucka - Saťo. S dištančákmi sme sa stretávali v juri na kanáli, potom sme pokračovali k Rači, na biely kríž, po červenej na tri kamenné kopce, po žltej na Šenkárku až ku Kejde v Pezinku, cez mesto okolo Tesca, cez most na kanál, do Jura a hor sa späť do Zálesia. Perfektná vychádzka cca 60km, čas cesty cca 8 hodín.
28.4 Ja - Gazko, Lenka - Gaston, Zuzka - Sara, Janko - bicykel zo Zálesia cez Karpaty až na Košariská cca 10 hodinová vychádzka. Ale viac než hodinku sme pásli koníky na Košariskách
- no neviem si sponenúť kedy no viem kto :) Ja - Gazal, Zuzka - Sara a Lenka s Gastonom sme boli omrknúť Dunaj, Dlhá a nádherná vychádzka ktorú by som si rada zopakovala aj s Artexkom, no je otázka čo by na to povedali jeho nožky. ale bolo supeeer

Flákarňa s Gabikou a Hajom
No som veľmi rada že na túto vychádzku sme šli iba my dve, lebo každý normálny človek by nás asi zabil... Už pri opúšťani dvora sme sa zhodli na tom, že sa nám vôbec ale vôbec nechce a že tempo necháme na naše tátoše... No ako na potvoru obaja sa tvárili rovnako ako my a tak to dopadlo statočným vykrokovaním koní a krátkymi úsekmi klusu aby sme sa aspoň v rozumnom čase dostali domov. Vyrazili sme cez metro, pokračovali po kanáli a namierili sme si skontrolovať starú trasu, po ktorej sme už dlho nešli - smer mohyla. Na lucerkovom poli sme poklusali, teda presviedčali našichlenivcov do takéhoto chodu a hor sa zasa v kroku cez Zelenú vodu na kanál a na Šutrovku. Tu sme oba koňoše odsedlali a šli im dopriať trošku osvieženia. Hajo zasa raz púšťal bublinky - čo je jeho špecialita - ponorí hlavu až po oči pod vodu a bublinkuje :) Zato Artexko má trošku hnusnejšiu záľubu - vojde si po brucho do vody a plieska nohami až pokiaľ niesme obaja mokrý ako mysi a aj Gabika :) Sorry no Artexko ťa chcel len trošku osviežit.. Odsedlané koníky sme nechali vyschnúť na slniečku, Artexkovi sa nieco nepačilo na Hajkovi tak ho nežne nakúsol, nasedlali sme a hor sa zasa tempom slimáka v zákrute domov... Tak táto trasa mi takto dlho ešte nikdy netrvala. Ale bolo Fajn 

Akcia Utopenec
No jo, ako inak...Už sám názov jasne prezradzuje, že našimi spoločníkmi bola Harly a Skipper... S kým iným sa dá zažiť niečo podobné???
Píšem to s hoooodne veľkým omeškaním, takže si veľa vecí nepamätám, no to podstatné viem ešte veľmi presne. Vychádzka ako taká sa mi do pamäte moc nevryla, teda, pokiaľ sme neprišli k našej starej známej šutrovke. Tu Harly vyhlásila. Pozri tam je niekto utopený... Zhľadom k tomu že Haha je cvok, som to nebrala vážne ale keď mi to povedala znova a že, už ho niekto ťahá von tak som sa fakt zľakla, že asi nekecá. To už nejakého pána ťahali ďalší dvaja z vody. Nedalo nám to a šli sme sa pozrieť či niečo nepotrebujú... Našťastie dotyčný ešte žil, tak sme volali záchranku, lebo spomínaný dvaja boli mierne pod vplyvom alkoholu. Vtedy už s nami boli aj dve holky z vrakune na Kobylke Kamilia a valáškovi Eliot. Práve jedna z nich vytočila číslo, no čoskoro som sa s telefónom ocitla ja a snažila sa odpovedať na úplne nezmyselné otázky, ktoré mi boli kladené. Bolo mi povedané že poslali sanitku. Zatiaľ sa nám ho podarilo ako-tak prebrať a na naše prekvapenie bol na mol spity... Niekedy v ton čase sme započuli sirénu sanitky, ktorá sa najprv približovala a hneď na to vzďalovala. Tak sme naskákali na kone a leteli ich nájsť a priviesť na miesto. Baby sme poslali spolu jednou cestou a my sme sa rozdelili, aby sme zaistili všetky vchody... Sanitka sa tam nakoniec dostavila, baby z Vrakune zmizli a viac ich nikto nevidel :). Ešte sme sa takmer pohádali s lekárkami ktoré po nás štekali, že nieje pritopený ale spitý a že oni nemajú čas zbierať alkoholikov a bla bla bla. Ale viete, keď niekoho vytiahnete fialoveho z vody a cez ústa mu ide voda tak určite nieje pritopený....
Cestou domov sme sa bavili, že my dve už NIKDY nepôjdeme nikam spolu, lebo to dopadne katastrofou...

Aj takéto dni sú.........
Je večer. Obe (ja a Aďka) si líhame do postele v dosť veľkej depke z ľudí opačného pohlavia. Nechápeme, prečo sa zrovna nám musí všetko rúcať ako domček z karát. Po niekoľkých ťazkých hodinách konečne prichádza spánok... Je tu ráno. Budík vreští ako šlahnutý. So "super" náladou po ňom buchnem. Treba vstávať, no v búdke je zima ako v ruskom filme. V momente zoskočím z postele, zapnem ohrievač a už zasa ležím zababušená do ešte teplého paplónu... Zo spodnej posele sa ozve hlas - idem kŕmiť, lebo keď nebudem nič robiť, asik sa zbláznim... To už sa Aďuška stavia na nohy...Ja ležím a premýšlam nad nesmrteľnosťou chrústa. Doobedie ďalej prebieha v úžasnej nálade. Trošku nám ju zlepší Melinda so svojimi príbehmi z detstva. Stajňa spravená a ja sa uberám na svoje obľúbené miesto s telefonom v ruke. Vytáčam inkriminované telefónne čislo v nádeji, že sa všetko vyjasní. Lenže, vsetko sa iba zhorší a ja sa vraciam s náladov ešte viac pod psa než som tam išla. S Aďuškou sa pozrieme na seba a povieme jedno. Takto to už ďalej nejde. Berieme kone a ideme sa von ukľudniť so slubom, že už trápenia navždy stačlo. Že kone majú viac rozumu a pri nich aj zostaneme... No musím prezradiť že takú vychádzku ako sme zažili teraz sme ešte nemali... Veď uznajte sami... Sranda začala už pri vedení Sultíka z výbehu, keď si povedal - človek s ohlávkou = práca. Atak sa radsej nepribližoval v nádeji, že Aďa do toho blata nepôjde... No tá sa nevzdáva. Na mňa už Arčinko čaká v boxe. Na kone narýchlo nahádžeme sedlá a ide sa do neznáma- Dnes sa totiž chystám zobrať Aďu opačným smerom  než obvykle. Ciže smer Čierna Voda. Cesta tam prebieha bez akýchkoľvek problémov, len Adi sa nezdajú nízke mosty popod ktoré musíme prejsť. Ako si tak klušeme po hrádzi napadne nás super myšlienka. Pôjdeme pozrieť kamaráta Maťka na Elán. V Šúrskom lese si spravíme nejaké fotky a hor sa na bývalú dostihovku pri Eláne. Tu sa vo mne prejavý moje srdce ľudí od dostihákov a povoľujem oťaže môjmu plnokrvnému valáškovi. Ten nelení a rýchlim tempon sa rúti vpred. Opojená ošialom len matne vnímam Sultíka, ktorý predvádza nejaké zvlášne tance doprovádzané desivými zvukmi. Zadok sa ocitá niekde vysoko a v tom momente mi mizne jeho hlava medzi prednými nohami. Vtedy som nadovšetko spokojná s tým že holka má na ňom austrálske sedlo z ktorého sa spadnúť asi ani nedá. Aby toto ešte nebolo málo tak sa pred nami vynoria dva koníky z Elánu. Grimušku a ani mladú Káhiru nechceme splašiť tak nasleduje zázračne rýchle zastavenie koní z trysku. Porozprávame sa s majsterkou a hor sa za Maťkom. Tuná spravíme posledné fotečky a cez skratku ideme domov. To sme vsak ešte netušili akú búdu sme si na seba našili. Hneď na začiatku sme museli prejsť cez taký nie moc veľký jarok, no po rozpustení snehu bol plný vody. Tak bolo treba prebrodit. Arc sa toho podujal ako prvý a bez problémov, len Sulťo to zobral na dva skoky... Dnu a von... Odrazu prudká obdočka v ľavo a padnutý strom, skáčeme... a hneď ďalší a pozor z hora hrubá haluz. Keby si nezohneme hlavy, sme bezhlavý jazdci... Našťastie terénne prekážky končia a my pokračujeme kľudne ďalej. A zrazu je pred nami oráčina, chceme koníkom odľahčiť a vyhýbame sa jej cez les. To sme ale nevedeli že tam zablúdime.... Cválame si po cestičke a zrazu sa ocitáme pravdepodobne v nejakej záhrade, no čouž... Skúšame šťastie ďalej. Keď už fakt nevieme ako to obísť, vraciame sa cez mláky späť k oráčine a tu zisťujeme, že je to len kúsok a navyše po obvode vedie vyšlapaná cestička... Coskoro sa ocitáme späť na hrádzi a koníky už vedia že sa ide domov. Mali sme v pláne klusať no nieje s nimi reč. Teda fajn, môj dostiháčik to zobral z hurta. Prechádzame popod most, klasika v kroku, len Sultík to jaksik nepochopil a kluše - nechcela by som :) Ďalší úsek preklušeme a že či  esťe zacválame, ja sa nebránim beztak ten chod s Arcim obaja milujeme. Povolím oťaže  a zviera podomnou exploduje. Takú kopačku som od neho teda nečakala, ale všetko je ok, len Aďa komentuje že z toho sedla by už asi letela. Ale dá sa to...
Spomaľujeme koníky bo sa ocitáme pri poslednom moste. Bez problémov oba kone. Super a už sme takmer doma. Už len preliezť hrádzu, jeden jarok pole a sme v dedine. Žiaden problém. Teda, to sme si aspoň mysleli. Bo ten najväčší nás ešte len čakal. Moj steapler si totiž spomenul na stré dobré časy a rozhodol sa to prekonať po svojom.Jeden skok hore, na vrchu niečo nedefinovateľné a druhý skok dolu. Sultík za mnou vraj predviedol nioečo podobné, ale to som nevidela mala som dosť práce ostať v tom mojom sedielku s mini strmienkami, ktoré som si dnes namerala. A potom už iba k+udné vykráčanie domov. Adi, ďakujem že ťa mám, za to že si so mnou na stajni a za nádherné vychádzky s tými našimi hajtrami. A aj za to že jedna druhú držíme keď je nám najhoršie. Trdlo čoskoro pridám tú poslednú keď sme pretekali s vetrom :)
                   Vychádzky Galanta
No tak z tohto miesta niet moc čo písať. Za celý čas som sa dostala do terénu iba párkrát, lebo buď nebol čas, alebo som už bola taká mŕtva, že som nemala sili...
Ale dobre. Priznajme, jedna stála zato. Z ranču sme sa s Artexkom vybrali cez polia až na Váh, kde sme sa osviežili vo vodičke a hor sa po hrádzi na Kaskády, kde sme si dali kofolu a horalku, pokedali s milými pracovníkmi bufetu a v tempe domov vykladať koníky čo prišli z pretekov...
Celý čas čo sme tu boli sme chodili na vychadzku samy. lebo v celom areali nebolo človeka čo by chodil do terénu...
  
Taký jeden obyčajný deň :)
Je 7.00 ráno a mne začína škriekať budík. Ešte nie, ešte mám na chvíľu čas zahundrem a znechutene buchnem po telefóne. 7.30 - no jo tak ja už idem vy potvory nenažraté a súkam sa z teplej postielky. So zalepenými očkami sa súkam ku kýblom s ovsom za hlasného nadávania, že do takéhoto počasia nehodno ani psy vyhnať, čo potvrdzuje Bobík ležiaci v slame. Tomu je hej pomyslím si. So skrehnutými rukami nasadzujem ohlávky žriebätkám vo volnej maštali a Brauny, ktorá im tam robí opatrovateľku. No jo jedna stajňa nakŕmená, rýchlo nasypem našim trom dostihovým kobylkám u už iba posledná stajňa.  Zuza bučí ako besná a Leo trieska hlavou do dverí. Zľutúvam sa nad ním a púšťam ho na slobodu. Jeho prvá cesta vedie do vedier s ovsom ktoré som ešte nestihla nasypať koňom. Leo ty potvora protivná, vrieskam na barany, ktorý mi zsa raz vysypal vedro na zem, rýchlo dokončím kŕmenie a hor sa do tepla. brrr , čo je toto za neľudské počasie???. Teplé kakao a krajec chleba zlepšia moju náladu a o pol 9 už sedlám Redinku. Zababušená ako snehuliak sa vyberám na polhodinkovú krokovku  s touto steaplerkou. Redinka nabupaná po niekoľkých týždňoch krokovania bez možnosti poriadne sa vyšantiť hľadá zamienku, od čoho by sa naplašila.Ako na potvoru som zabudla zatvoriť Leuška, ktorý chodí na vychádzky s koňmi veľmi rád. A jééé to zasa bude...Bez vačších problémov sa ocitám na sfaltovec ceste... Ako každé iné ráno. A zasa rovnaký sled udalostí. Z neďalekého dvora sa zo zúrivým brechotom rúti prerastený nemecký ovčiak. Rýchlo si skracujem oťaže, lebo už viem čo bude nasledovať. Redstarka predvádza gymnastickú zostavu a ja sa modlím aby som zostala v sedle. Zuby veľkúho psiska sa ocitajú príliš blízko  kobylkinej šlachy. V záchvate paniky vrieskam na psa aby niekam zmizol, no popritom sa snažím udržať vyplašenú kobylku na ceste. Majitel si stojí pri brána a namiesto toho, aby si odvolal zúriacu beštiu, ktorá vraj neublíži vrieska po mne aby som vypadla ja s koňom. Tlak vo mne stúpa do nenormálnych hodnôt ale ovládnem sa a zakričím mu iba zopár slov o tom, že takéto psy nemajú čo behať pustené a ja som na verejnom pozemu. Snažím sa ukľudniť a zmätkujúce zviera dostať pod kontrolu. Za krátku dobu je všetko oka a ja viem že cestou späť sa zasa všetko zopakuje. Som doma, celá a šťastná že sme s Reďou ok :) Tak môj miláček je odjazdený. Vypúšťam do výbehu kone a snažím sa popritom hýbať prstami aby mi nezamrzli brrr, esteže má Artex deku. No jo, je načase aby som zobrala našu Angie :) Podľa mojich intuícií by malo všetko prebiehať v poriatku, ak sa mi zasa raz nepodarí stretnút tetu Strigu, ktorá po mne vrieska, že odkedy som prišla, robím iba skazu. Žiaľ, aj takí ľudia musia niekde žiť. Nechápem iba jedno...čím ich stále priťahujem k sebe ja??? Je 12 hodín a ja som doma. Skrehnutými prstami sa snažím odopnúť pracky na sedle. Nejako to nejde... No konecne a ja sa môžem najesť. Ešte vybaviť jeden telefonát - no jo, takže aj mladé idú pod sedlo. Zmiešané pocity, mám rada tieto naše detičky, ale je taká zima... Občas (asi tak raz za dve hodiny) sa musím pozastaviť nad tým čo nás koníčkarov drží pri tejto práci, ktorú by sme nikdy nevymenili za žiadnu inú. Tak ja idem sedlať Nezbedku, kobylku, ktorá je tak trošku svojská ale mam ju rada. Už hej hoci zo začiatku som si myslela, že nemám pud sebazáchovy... No jo, už to jede. Cez horné lúky sa klusom dostávam až k asfaltovej ceste, ktorá ma dovedie až ku Láďovi, u ktorého sú naše mladé koníky. Nezbednicu prevádzam do kroku, aby sa ukľudnila kým prídem. Kobylku odsedlávam a zatváram do volnej maštalem ktorá je našťastie prázdna. Nestihnem sa ani spamätať a už sedím na mojej krásnej Bambulke, Láďo berie Beisdena a hor sa na Lahodský vrch. Svižným klusom postupujeme vpred. Vietor nám šlahá do tváre už aj tak zčervenalej od ukrutnej zimi. Cesta prebieha bez sebemenších problémov, lebo naši ročiaci sú až neskutočne hodní a vyrovnaní. Po odjazdení som volaná na teplý čaj, ktorý by mi naozaj bodol, ale pri pohľade na hodiny ho odmietam a pokračujem ďalej, veď  Nezbednicu treba ešte prebehnúť a zakiaľ je ešte svetlo treba schovať kone. Kôli nedostatku času kobylku vyklušem iba na Kúte a hor sa domov. Až pri stajni si uvedomujem, že tá potvora ma dnes nechcela zlinčovať a ani raz nehrozilo, že by sa so mnou prevrátila. Vpovznesenej nálade z tohto jej výkonu spolu s Jožkom schovávam kone, ktoré už čakajú u ohrady. Stmieva sa, no mňa to neodrádza od toho aby som si zobrala pod sedlo aj môjho Artexka - teda upresním to, som lenivá sedlať a zasa raz sa vyhýnať jeho vycereným zubom pri doťahovaní sedla. Dokonca neskladám ani zimnú deku. Amazonkovskym spôsobom na neho naskakujem len tak na zadekovaný chrbát, v rukách zvieram oťaže zapnuté iba do ohlávky. Písknem na Lea a Boba a vo trojici sa vyberáme dnes iba na krátku prechádzku cez jarky a prielohy. Pod nohami nám vŕzga sneh, do tvári fúka ostrý vietor a ja sa cíťim tak strašne slobodná. Okolo mňa príroda, ktorej krása sa len ťažko opíše. Pod sebou Artex, môj miláček, ktorý napriek tomu, že je svojský a iný je môj a za nič by som ho nedala. Moji verní spoločníci - plachý kríženec Bobík a ochočený baran Leo, bez ktorého by to už vôbec nebolo ono odhodlane cvlálajú vedľa spokojne klusajúceho koňa. Milujem tieto chvíle, keď čas akoby sa zastavil a patril iba mne a mojim snom. No popritom vo mne zostáva akýsi smútok, smútok pri myšlienke ako bude všetko ďalej a otázka či dievča milujúce svoju slobodu, kone a nebo nad hlavou, je navždy odkázané byť samé. Našťastie, na podobné myšlienky nieje veľa času, blýžim sa pred stajňu za úplnej tmy a ešte je treba postarať sa o tie hajtry pred spaním.Unavená, kontrolujem dostiháčkam, kopytá, či sa do nich nezachytili kamienky. Už iba nakŕmiť a všetko bude ok.Garfild a Macka sa mi pletú pod nohami a žobrú o svoju dávku mlieka a granúl. S nehou chytám na ruky to krásne čierne pradúce klbko a zatváram ho do stajne k svojej porcii žrádla. A konečne sa môžem isť najesť aj ja. A ďalší deň je za nami, ďeň podobný ako všetky pred ním , no predsa iný. Tuná je každý deň iný, hoci si to obcas sama ťažko uvedomujem. Viem ale jedno - toto je môj život, život, ktorý chcem žiť a v kútiku srdca verím, že raz príde deň, kedy ho nebudem zažívať sama ale s niekým, s kým by stálo za to sa oň podeliť.
 
Prikladám nejaké fotečky našich koníkov
Red Star
 
 
Angelika
 
   
Nezbednica
 
 
 
Bianka
 
 
Brumteles
  
 
 
TOPlist